V zapätí druhá, tretia, a potom cele stádo. Zastavujem a divím sa. Toľko divých svíň som v živote nevidel. Vynárajú ja z húštiny od ramena Dunaja, prejdú kúsok po pravej strane cesty. Pozrú sa či nejde auto, prebehnú na druhú stranu cesty, idú kúsok po nej až zmiznú v húštine hore kopcom.
Správajú sa rozumnejšie než mnohí chodci. Narátal som 4 dospelé a viac ako 10 mladých ešte pruhovaných. Veľká sviňa, ktorá dávala pozor, na prichádzajúce autá, odchádza ako posledná, až vtedy ma napadne vytiahnuť fotoaparát. Doma pozerám fotky, vidieť len húštinu a odlesk blesku v očiach divej svine.
Záver:
Keďže sme sa priblížili nielen k divým sviniam aj inej zveri až veľmi blízko, popretŕhali sme im ich biokoridory, cez ktoré chodili k vode, nastavali sme ploty, preto sa nemôžeme sa čudovať že ich stretávame aj na cestách v meste.
Zver musí na niektorých úsekoch používať tie isté cesty ako ľudia, navyše zver sa tiež učí, zvyčajne chodí až keď je nižšia hustota dopravy (v noci) a pokiaľ ide v skupinke, naučila sa dávať pozor na autá.
Zdá sa vám to divné, že zvieratá dokážu rozmýšľať? Mne nie, ak chcú prežiť je to ich jediná možnosť, keďže ľudia pri územnom pláne nerozmýšľajú a likvidujú im ich prirodzené biokoridory, pritom stačí tak málo, ponechať im súvislý pás zelene a prechod pod alebo nad cestou.